Bleskovky »

18. decembra 2019 – 22:37

26.12.2019 po zraze o 10:00 hod.
v Pieniny sport center Červený Kláštor 37
Prajem Vám príjemné sviatky
a teším na tradičné stretnutie za každého počasia.
Prípadné info na 905 252043 alebo olejarzavinackryhabodkask

Print Friendly, PDF & Email
Read the full story »
2017
2016
2015
2014
2013
Home » 2011

Bialka a Dunajec – alebo zábava na deblovke…

Submitted by on 10. augusta 2011 – 17:47
Už v piatok sme s Majom dumali, že poobede pôjdeme na Belú alebo Bialku.
Natália však dostala službu, Maja zasypala robota, takže som sa mohol aj ďalej nerušene vyvaľovať v posteli. V sobotu ráno dorazila z práce nevyspatá Naty, rovno uložila do postieľky trošku si zdriemnuť, preto sme sa vymotali až naobed. Klasika.

Pred bytovkou sme preložili do toyoty veci, Majo sa nasáčkoval k Jankovi Hanusovi do auta a hurá na Jurgow. Belú sme operatívne zrušili, voda klesla na 65cm a prenášať strom pri Permone ani ťahať lode po mokrých šutroch sa nám nechcelo. Možno inokedy.

Autiaky sme nechali v Čiernej Gore pri kruháči a tesne nám odišli aj Poliaci z Waršavy, ktorí na rodeovkách vyrábali na sútoku Bialky a Javorinky celkom pekné rodeo. Už sme ich na vode nedobehli, ale ani sme sa nejako nesnažili. Na vodu sme sadli okolo 13tej a štýlom ťažká manana sme sa odkačičkovali dole prúdom. Prvý šikmý valček, Anežkin a Viktorov rebrolamač ani ostatné valčeky nedržali, takže to bola viac menej nuda. Zábava začala až pri známom 4 skoku, tesne pred záverom splavu. Zastal som za druhým valcom a pozeral sa, ako prešiel Majo a Janko. Natália sa rozhodla, že sa trošku poumýva a valček ju zhltol ako malinu.

Spoza kameňa som nemal najlepší výhľad, len som si všimol, ako sa asi 3x objavila na hladine a zasa zmizla. Záver sa niesol v bočnom surfe, keď si valček povedal že zábavy na dnes už stačilo a Naty vyeskimovala tvárou k hrane. Zaradila spiatočku a vyumývaná a zadychčaná sa dovalila k nám. Ďalšie dva skoky sme hopli v pohode a trošku dumali, či nejdeme ešte raz. Vrodená lenivosť však zvíťazila. Doplavili sme ku kruháču a pokecali s poliakmi. Ja som medzitým stihol na pumpe napojiť smädnú toyotu a išli sme po druhé auto a domov.

Ďalšie ráno sme v rovnakej zostave, ktorú ešte vylepšil Martin z PP išli na Dunajec. Ja s Naty na deblovke, ostatní na kajačikoch. Deblovku sme ráno museli najprv nájsť v kope stavebného materiálu, potom vyliať žaburinu, ktorá sa v nej od jari stihla usadiť a naviazať na auto. Janko zobral aj rodinu, s ktorou sa v pôvodnom pláne nerátalo a stretli sme sa o 11tej na pltnici. Autá sme stiahli dole a hurá do gumy.

Pospomínali sme na Ďoďove deblovkárske lekcie a zhodli sa, že ďalšiu LŠK ideme na deblicu, nech je sranda. Opatrne som kľakol dozadu, pod zadok zasunul fľašu minerálky aby som bol vyššie a C2 odysea začala. Výjazd sme zvládli, bol na moju stranu a začali sme sa dohadovať, kde zastaneme.
Zadarilo sa pod mostom, kde sme sa prvý krát vyvliekli z lode a okúpali, tak bolo teplo. Dohadovanie sme robili v podstate stále, ak sme nepádlovali.

Kajakári medzitým dorazili, nuž horsa hopsa na ďalšiu plavbu. Natália odmietla zastavenia pod mostom s dôvodom, že by sme sa tam akože nezmestili, aj keď podľa mňa by sa tam pomestila aj plť. Myslím, že sa trošku bála. Aj ja som sa trošku bál. Jedine Dunajec vyzeral, že sa ani trošku nebojí :)

Dalšia zastávka bola až pri kempe, zasa na moju stranu. Vyskúšali sme zopár nájazdových kolečiek a zopakovali teóriu, čo s nájazdom na stranu háčika. Kým sme prišli pod 3 koruny, teóriu sme asi 3x zopakovali a raz v slabom prúde aj vyskúšali. Neokúpali sme sa, čo bolo pozitívne a celkom nás to pozitívne naladilo, ale nejakí super istí sme si neboli. Kajakári sa samozrejme na nás vysrali a plavili sme sa poväčšinou sami. Nadišiel prvý kritický moment, prvý nájazd na Natynu stranu v pereji pod 3ma korunami. Tu určite skapeme biednym spôsobom.

Perej sa prirútila ako daňová kontrola, Naty vyľahla do vody, ja som si opakoval nerušiť náklon-nerušiť náklon-nerušiť náklon a pádloval. Neokúpali sme, takže sme si plní radosti vymenili pozitívne dojmy a pojmy a znovu utvrdili ďodove teoretické náuky. Medzitým sme odchytili dvoch plávajúcich kajakárov, ktorí sa hrali na  hydrospeed. Urobili sme 2 opatrné kolečká a hurá do ďalších vracákov, tiež na Natynu stranu. Všetko v pohode, len somsi opakoval mantru nerušiť náklon.  Pomaly sme sa dotrepali k Jánošikovmu skoku. Diskusiou s predným motorom sme sa zhodli, že trénovať sa musí a do vracáku naľavo ideme. Však sa prinajhoršom vykúpeme.

Vjazd bol perfektný, aj keď ma od pádlovania boleli ruky. Objali sme sa ako po vyhratom zápase a čakali na našich kajakárikov. Kedže vjazd do vracáku pokašlali všetci, museli ísť kolečko. Vyliezol som z lode a v prúde chytal plávajúcich, Janko 2x a Martin tiež.
Zozbierali sme odvahu, zatiahli špricky, pomodlili sa otčenáš a hurá výjazd do prúdu. Samozrejme na Natáliinu stranu :). Vpálili sme to tam, loď na kante, špičku s Naty dvihlo a mňa zatlačili do vody. Urobili sme efektný pivot turn a hlavne sme sa neokúpali, čo sme v ďalšom vracáku asi 2 minúty rozoberali a oslavovali. Tento sociálny rozmer nám na kajakoch chýba.

Poskúšali sme zopár nájazdov, traverzov a iných somarín a hurá dole. V pereji na Hutách sme zastali, poskúšali nájazd a začali debatu na tému, či stojíme v jaskyňkách nad 7 mníchmi, a ak áno, v ktorých. Rezultát znel že stojíme, a to všade kde sa zmestíme. Zmestili sme sa do prvej [uf], tretej [uf,uf] aj ďalších, čo nás nesmierne [hlavne mňa] potešilo. Na mníchoch sme zastali napravo, urobili traverz a zastavili naľavo. Potom ešte repete, ale to nám veľmi nešlo…tak výjazd.

Zastali sme na vlnke nad karfolmi, ukážkový nájazd za kameň. Za mňa jednotka s hviezdičkou. Potom sme sa už len dohadovali, ako ideme Facimiech [Karfioly]. Opäť sme si zopakovali teoretickú ďodonáuku a napálili sme to tam. Natália ľahla na vodu, ja som pádloval ako pominutý a nejak sme sa nevysypali. Mantra nás podržala. Samozrejme, nasledovala krátka oslava bez torty a čakanie na kajakárikov, ktorí sa samozrejme do rozhrania báli a všetci ho okrem Maja štastlivo obišli. Medzitým sme pozbierali odvahu na výjazd a napálili to do prúdu. Loď na kante, známa otočka a hurá, ideme do prúdu. Tak sa mi to zapáčilo, že som zabočil znovu k brehu. Natália síce zostala s miernou otázkou v očiach, lebo podľa dohody očakávala odchod do kľudnejších vôd ale bolo vidieť, že ju to tiež chytá. Ďalší výjazd sme zvládli v tažkej pohode, tak šup pod vracák na Facimiechu, tiež naľavo.

Vjazd sa za všeobecného záujmu turistov podaril, ale výjazd… no, skúsim to opísať.
Rozbehli sme sa do rozhrania, naklonili loď, Natália urobila riadny výľah a ja som pádloval a drmolil mantru. Loď síce otočilo, ja som pádloval ponad bok lode, len mi prišlo čudné, prečo mám chrbát a pol hlavy vo vode. Snažil som sa Naty naznačiť, že s mantrou to už len ja sám neutiahnem, nech sa zapojí aj ona. Situácia gradovala, na kante sme strávili ešte dalšiu sekundu čo mi pripadalo ako večnosť [dilatácia času] a pomaly sme sa prevrátili na stranu, kde Naty vyľahávala – či dobre alebo zle už neviem posúdiť, nakoľko Titanik už šiel pod hladinu. Mantra zjadne bola slabšia ako zradné dunajecké prúdy. Natália tvrdí, že vyvrátiť sa na náklonovú stranu je nemožné :)

Podvodný režim:

Zavrel som oči a pomaly som začal rozmýšlať o únikových východoch a celej tej operácii, ako von z deblovky. Na milisekundu som uvažoval o eskimáku, ale to som hneď zavrhol, rameno sa mi ešte určite zíde… Ozvalo sa bubli-bubli, Naty vystupuje, takže je čas. Pozhasínal som svetlá, vypol motory a rozlúčil sa s kormidelňou a natiahol sa dopredu k oku špricky a pobral sa rozvážnym krokom k núdzovému východu.  Potiahol som za oko…. Bubli-Bubli…sme vonku, obaja, držíme loďku, pádla tlačíme na breh. Turisti všetko zúrivo pozorujú a filmujú. Paráda.

Ešte vo vode sme si vymenili pojmy a dojmy [jednoznačne pozítívne] a dumali, kto za to môže, lebo výhoda jazdy v deblici je, že môžete niekoho obviniť. Na kajaku môžete obviňovať len seba samého. Alebo inštruktora.

Vyliali sme loď, naložili seba  a fľašu a hurá second run- double fun. Už sme sa nevysipali, takže niečo zlé sme odstránili. Alebo mantra začala znova fungovať. Určite sme sa však prestali báť a strach nahradila radosť – radosť z toho, že v jednej lodi sedíme dvaja a ide nám to.
Zvyšok splavu bol už pohoda, úplne na konci sme zastali v mikrovracáku pod Lesníckym potokom a ošpliechali tam dve opaľujúce sa baby. Jednotka s dvoma hviezdami, lepší trik by bol už len vyzliecť im plavky.

Splav bol strašne krátky a nosenie lode do Lesnice na parkovisko strááášne dlhé. Fuj, ešte teraz ma ruky bolia.

Sumár: Asi som už zabudol, čo je to báť sa na vode a deblica mi tento úžasný pocit pripomenula. Zároveň musím uznať, že jazda v deblovke (C2) je oproti kajaku omnoho viac sociálna, debatno-diskusná a veselá. Hlavne, keď máte toho správneho parťáka, aby sa jazda nestala hľadaním vinníka za nevydarený záber. Veď o to nám na vode ide – aby sme sa stali lepšími ľuďmi…

PS: nezabudnúť na mantru

Print Friendly, PDF & Email